Aby som sa polepšila píšem článok a dúfam že s ním aspoň niečo pokazím. Prejdime však k podstate veci. Poďme sa venovať Vianociam.
Toto slovko je pre mnoho z nás veľmi známe no zároveň znamená niečo iné. Nedávno som sa rozprávala s jednou slečnou kvôli článku do školských novín a keď som sa jej spýtala čo si myslí o Vianociach a ako ich prežíva jej odpoveď ma nepekne prekvapila. Ako náš rozhovor naberal na intimite prestala som si to nahrávať. Povedala mi mnoho veci ktoré boli pre mňa v tom momente opovrhnutia hodné.
Čo by si chcela na Vianoce? Auto, byt, prsteň, retiazku, notebook, počítač, internet, hračku??
Pamätám si ako som sa nedávno spýtala ja seba samej čo by som chcela. Viete čo som si povedala? Že som rovnako zvrhlá. Rovnako materialistická ako väčšina ľudí. Hnevá ma že hneď pri tejto otázke ma napadlo minimálne sto vecí ktoré by som chcela a pritom to najhlavnejšie je: POKOJ, LÁSKA a ŠŤASTIE V RODINE!!!
Je pre mňa ťažké pochopiť ako sa to stalo a kedy som sa zmenila ale viem že po tejto príhode sa aspoň pokúsim byť inou.
Nejde o nič pochmúrne či nedaj Bože tragické. Ide o zvláštnu náhodu? Nie! Ide o Boží zámer. Nejdem vám sem písať o Ježišovi a jeho narodení ale o predštedrej večeri.
Tento piatok sme s mladými z farnosti Sedembolestej Panny Márie na Vlčincoch v Žiline mali predštedrú večeru. Chceli sme totiž tento čas stráviť aj my mladý spolu. Bolo to pôvabné. Nádherná výzdoba. Veľa zákuskov, jedla. Hrala nám dokonalá hudba. Ani v tom najkrajšom hoteli by ste takúto atmosféru nenašli. Bolo to niečo pôvabné. Ja som však stále bola mimo. Akosi to na mňa nedopadalo. Všetci boli šťastný len ja som cítila akési prázdno. Moje city sa však prebudili keď som si do náruče zobrala malú a krehkú bytosť. Hrali sme totiž živý Betlehém a ja som bola Pannou Máriou. Malého Ježiška stvárnil kamarátkyn chlapček. Bol nádherný. Až vtedy sa vo mne zobudil dlho potláčaný cit a láska. Zistila som že prvé kvôli čomu som tam bola boli darčeky a to bola chyba. Pri tejto scéne moje srdce začalo znova biť pre druhých ľudí. Uvedomila som si že dôležitá je rodina, priatelia a nie množstvo pozlátok, zákuskov. Nastal druhý deň. Zostalo nám veľa šalátu a tak sme sa rozhodli že bude škoda vyhodiť ho a tak sme zavolali našeho kaplánka Jojka a poprosili sme ho o číslo na charitu. Dal nám ho a my sme boli nadšený. Keď nám ho dával povedal však že nevie či sa tam dovoláme lebo teraz tam asi nikto nebude. Skúsili sme to a čo Boh nechcel dovolali sme sa. Tak teda šalát, mäso, kapustnica išli na charitu. Ani neviete aké to bolo skvelé. Vidieť šťastné tváre mnohých ľudí ktorých život nepekne prefackal.
Uvedomila som si že mám tak veľa a nevážim si to. Je mi to ľúto a pokúsim sa aby tieto sviatky boli pre mňa niečím iným. Pokúsim sa ich prežiť v teple domova a s Bohom v mojom srdci. Už nebude kráčať za mnou ale so mnou.
Prajem vám všetkým krásne a Bohom požehnané sviatky Vianočné.
Vaša oddaná Michaela Jana Rolčeková
